Alexander Urminský (1941) pracoval v Ružovom mlyne takmer 30 rokov. „Moja mamka bola z mlynárskej rodiny z Nitry. V mojej rodnej dedine Veľké Ripňany som býval blízko mlyna, kde som sa ako malý chlapec hrával. Zrejme ma to ovplyvnilo, keď som videl možnosť zamestnať sa v Ružovom mlyne,“ začal svoje rozprávanie pamätník.
V mlyne začínal na pozícii revízneho technika, neskôr bol hlavným energetikom a končil ako technický zástupca riaditeľa. Alexander Urminský sa histórii mlynárstva na Slovensku venuje roky, mal aj niekoľko výstav a vyšlo mu viacero publikácií. Najviac mu však učaroval ten piešťanský, Ružový. „Dal mi prácu na 30 rokov, dal mi byt a možnosť ďalšieho štúdia, najdlhšie ekonomicky činný som bol práve v tomto podniku. Z vďačnosti k tomuto objektu chcem, aby sa ľudia o ňom dozvedeli, že mal zmysel, že dal prácu ľuďom, že sa tu stmelili výborné kolektívy. A základom tohto všetkého bol tento objekt – Ružový mlyn,“ zdôvodňuje svoje zberateľské aktivity A. Urminský.
Objekt považuje za impozantnú znakovú stavbu, ktorá je právom národnou kultúrnou pamiatkou. „Myslím si, že sú tu prvky stavebného charakteru, ktoré si zaslúžia byť zachované, aby neskončili ako mnohé iné mlyny. My z tohto areálu, sme vybudovali za vtedajších 400-miliónov korún mlyn v Košiciach, čo bol najväčší mlyn v Československu a teraz tam spávajú bezdomovci, chátra to, nemá to zatiaľ žiadnu budúcnosť. Ružový mlyn nadobúda charakter, tento areál má druhý život. To je to dôležité,“ povedal pamätník. Ako sa pozeral na Ružový mlyn, keď bol roky prázdny a chátral? „Vtedy ma srdiečko určite bolelo. Nepredpokladal som, že by sa Ružový mlyn zmenil na bytový komplex, ale teraz, keď to vidím, tak áno, hodí sa to sem. Mám dobrý pocit, že zostane znakovým objektom. Lebo „barlolamača“ vidia len tí, ktorí prídu do centra mesta. Vežu vodojemu v Ružovom mlyne vidieť už desať kilometrov od Piešťan, zo všetkých smerov. Ružový mlyn sa zachová v inej podobe, v inom živote, taká reinkarnácia,“ uzatvára s nostalgickým úsmevom A. Urminský.
